O ničom

Ak niekedy dospejem, chcem ťa opäť stretnúť bez toho, aby sa mi rozochvelo v trenírkach, tváriť sa odmerane ako sa na človeka môjho veku patrí a pochváliť sa mojimi úspechmi v Klube anonymných rojkov. S nadšením v hlase a kontrolovaným výrazom v tvári ti líčiť všetky moje úspechy ako už nepoužívam slová rozkrok a bradavky a pýrim sa pri čítaní recenzie na Päťdesiat odtieňov šedej. Že ma vyliečili zo závislostí na cukre, smiechu a tebe vo všetkých tvojich telesných a duchovných podobách. Že sa mi hnusia zmeny času, dane a voľnomyšlienkari na čele s Hankom Moodym. Prestal som dookola hmmmkať zlezlú melódiu Creep od Radiohead a debilne sa usmievať pri spomienke na jej text. Porozprávam ti ako som už dávno prestal snívať o našom spoločnom odchode na Aljašku, károvanej košeli a člnkovaní vo vlastnoručne vyrobenom kanoe. Ako som prestal písať texty piesní a krátke príbehy, ktoré ťa tak bavili, ale mne nedovolili dospieť. Ako sa mi bridí, čo len pomyslenie na opustenie nášho rodného mesta a plánovaní niečoho, čo presahuje hranice okresu alebo päť rokov života. Posťažujem sa ti na súčasnú mládež, počasie a dopravné zápchy a ty mi dáš za pravdu. Pri analýze poslednej časti devätnástej série Búrlivého vína sa ku mne nahneš, ja cuknem o krok späť, ale ty mi iba popravíš uzol na kravate a pozveš ma na kávu. Ja tvoje pozvanie prijmem a zavolám sekretárke, nech zruší všetky stretnutia na ďalších 15, nie 30 minút. Cestou do kaviarne ti porozprávam o mojom prvom infarkte, zdravom životnom štýle a obrátení k Budhizmu. Objednám si kávu bez kofeínu s umelým sladidlom a odtučneným mliekom a budem sa pri nej tváriť ako kolumbijský plantážnik. Pri ďalšom výklade mojich podnikateľských úspechov ma budeš chvíľu počúvať a potom mi drzo skočíš do reči. So slzami v očiach mi povieš, že ľutuješ deň, kedy si mi vyčítala moje infantilné správanie, moju nezodpovednosť, rozháranú myseľ a neúctu voči životu ľudí okolo mňa a najmä tomu vlastnému. Vraj deň kedy si to spravila ti pripadá ako keby ma niekto vytiahol zo zásuvky. Začal som sa holiť nahladko, študovať francúzštinu a prestal som hovoriť vulgárne. Chvíľu si ešte vydržala žiť vedľa tela, do ktorého chodí duša iba prespať a navždy si sa vytratila. Jednou vetou mi povieš o svojom živote, deťoch a kariére a priznáš sa, že ti chýbajú moje príbehy. Vraj si minulý rok navštívila tú svetovú zmrzlináreň v San Giacomo, o ktorej som ti písal a skutočne je tá ich citrónová nezabudnuteľná. S nádejou si sa obzrela cez plece, či tam ako jedenásťročný ušmudlaný chalan nebudem ústami pricapený na sklo a očami preblikovať medzi zmrzlinou a tvojím telom, na ktoré sa v sparný júlový deň s láskou privinuli šaty do všetkých záhybov tvojho tela. Vraj tam skutočne pracuje korpulentný zmrzlinár a lopatkou obratne naberá kopčeky ľadovej rozkoše do krehkých kornútov. No keď ti tlstými prstami podával zmrzlinu nebolo to ako v mojom príbehu s úsmevom na účet podniku, ale lámanou angličtinou si vypýtal štyri eurá. Ty si precitla, predrala sa cez davy turistov a smutne odišla. Potom mi porozprávaš všetky tie banálne hlúposti ako by si si priala vrátiť čas a sama seba vyfackala za monológ, ktorý nám zmenil život. Že si ma konečne pochopila a chceš so mnou zostarnúť v domčeku pri jazere ako som si to vysníval. Nakoniec zdvihneš zrak od stola a zistíš, že meter od teba sedí človek, ktorý je v skutočnosti ďalej ako mesiac na oblohe a napriek chápavému výrazu je vnútri úplne prázdny. Bez slova vstaneš, utrieš si slzy a navždy odídeš.